Wilhelm von Habsburg nazývaný Červený princ mal na sebe uniformu rakúskeho dôstojníka, dvorný klenot habsburského arcivojvodu, jednoduchý oblek parížskeho exulanta, golier Rádu zlatého rúna a občas aj šaty. Zvládol šabľu, pištoľ, kormidlo alebo golfovú palicu; so ženami zaobchádzal podľa potreby a s mužmi pre potešenie. Hovoril po taliansky o svojej matke arcivojvodkyni, po nemecky o svojom otcovi arcivojvodovi, po anglicky o svojich britských kráľovských priateľoch, po poľsky o krajine, ktorej chcel vládnuť jeho otec, a po ukrajinsky o krajine, ktorej chcel vládnuť sám.

Wilhelm von Habsburg nazývaný Červený princ

Ako to všetko začalo. Kedysi dávno žila na zámku krásna mladá princezná Mária Krystyna, kde čítala knihy od konca až po začiatok. Potom prišli nacisti a po nich stalinisti. Táto kniha je príbehom jej rodiny. Hodinu pred polnocou osemnásteho augusta 1948 ležal v sovietskom väzení v Kyjeve mŕtvy ukrajinský plukovník. Bol špiónom vo Viedni, pracoval najprv proti Hitlerovi počas druhej svetovej vojny a potom proti Stalinovi na začiatku studenej vojny.

Ušiel gestapu, ale nie sovietskej kontrarozviedke. Jedného dňa ukrajinský plukovník povedal kolegom, že ide na obed a už ho vo Viedni nikdy nevideli. Bol unesený vojakmi Červenej armády, letecky prevezený do Sovietskeho zväzu a vyšetrovaný. Zomrel vo väzenskej nemocnici a bol pochovaný v neoznačenom hrobe.

Ukrajinský plukovník mal staršieho brata. Aj on bol plukovníkom, aj on vzdoroval nacistom. Pre svoju odvahu strávil vojnu v nemeckých väzniciach a táboroch. Mučitelia gestapa mu nechali polovicu tela ochrnutú a jedno oko. Keď sa po druhej svetovej vojne vrátil domov, pokúsil sa získať rodinný majetok. Majetok bol v Poľsku a starší brat bol Poliak. Po zabratí nacistami v roku 1939 bol majetok opäť skonfiškovaný komunistami v roku 1945.

Keďže jeho rodina mala nemecký pôvod, jeho nacistickí vyšetrovatelia chceli, aby priznal, že je rasovo Nemec. Toto odmietol urobiť. Teraz počul rovnaký argument od nového komunistického režimu. Povedali, že bol rasovo Nemec a preto nemal právo pristáť v novom Poľsku. Čo zobrali nacisti, to si nechajú komunisti.

Medzitým mali deti poľského plukovníka problémy s adaptáciou na nový komunistický poriadok. V prihláškach na lekársku fakultu musela jeho dcéra definovať sociálnu triedu rodiny. Možnosti zahŕňali robotnícku triedu, roľníctvo a inteligenciu – štandardné kategórie marxistickej byrokracie. Po dlhom váhaní zmätená mladá dáma napísala „Habsburg“. Toto bola pravda.

Uchádzačom o štúdium medicíny bola mladá princezná Mária Krystyna Habsburská.

Jej otec, poľský plukovník a strýko, ukrajinský plukovník, boli habsburské kniežatá, potomkovia cisárov, členovia najväčšej európskej rodiny. Jej otec Albrecht a strýko Wilhelm sa narodili na konci devätnásteho storočia a dospeli vo svete impérií. V tom čase ich rodina ešte vládla habsburskej monarchii, najpyšnejšej a najstaršej ríši Európy.

Habsburská monarchia, rozprestierajúca sa od hôr Ukrajiny na severe až po teplú vodu Jadranského mora na juhu, objala tucet európskych národov a pripomenula šesťsto rokov neprerušenej moci. Ukrajinský plukovník a poľský plukovník Wilhelm a Albrecht boli vychovaní, aby chránili a rozširovali rodinné impérium vo veku nacionalizmu. Mali sa stať poľskými a ukrajinskými kniežatami, lojálnymi voči väčšej monarchii a podriadenými habsburskému cisárovi.

Tento kráľovský nacionalizmus bol nápad ich otca Stefana. Bol to on, kto opustil tradičný kozmopolitizmus cisárskej rodiny a stal sa Poliakom v nádeji, že sa stane regentom alebo kniežaťom Poľska. Albrecht, jeho najstarší syn, bol jeho verným dedičom; Wilhelm, jeho najmladší, bol rebel, chlapec, ktorý si vybral iný národ.

Obaja synovia však akceptovali základný predpoklad svojho otca. Nacionalizmus bol nevyhnutný, pomyslel si, ale zničenie impérií nie. Vytvorenie štátu pre každý národ by neoslobodilo národnostné menšiny. Namiesto toho predvídal, že by to z Európy urobilo neslušné zhromaždenie slabých štátov závislých na prežití silnejších.

Štefan veril, že Európanom by lepšie prospelo, keby dokázali zladiť svoje národné túžby s vyššou lojalitou k ríši – najmä k habsburskej monarchii. V nedokonalej Európe bola habsburská monarchia lepším divadlom pre národnú drámu ako ktorákoľvek z alternatív. Nech národná politika pokračuje, pomyslel si Stefan, v pohodlných hraniciach tolerantnej ríše, so slobodnou tlačou a parlamentom.

Prvá svetová vojna bola teda tragédiou pre Štefanovu vetvu rodu Habsburgovcov, ako aj pre samotnú dynastiu. V priebehu vojny nepriatelia Habsburgovcov, Rusi, Briti, Francúzi a Američania, obrátili národné cítenie proti cisárskej rodine. Na konci vojny bola habsburská monarchia rozkúskovaná a vykuchaná a v Európe vládol nacionalizmus.

Tragédia porážky z roku 1918 bola najväčšia pre Wilhelma, najmladšieho syna, Ukrajinca. Pred prvou svetovou vojnou boli ukrajinské územia rozdelené medzi habsburskú a ruskú ríšu. Tak vznikla národná otázka, ktorú si Wilhelm položil. Mohla by sa Ukrajina zjednotiť a pripojiť k habsburskej monarchii? Mohol by vládnuť Ukrajine za Habsburgovcov, tak ako si jeho otec prial vládnuť Poľsku? Dlho sa zdalo, že môže.

Wilhelm sa stal ukrajinským Habsburgom ktorý velil ukrajinským jednotkám v prvej svetovej vojne, pevne sa viaže na svoj vyvolený národ. Jeho šanca na slávu prišla, keď boľševická revolúcia v roku 1917 zničila Ruskú ríšu a otvorila Ukrajinu dobytiu. Wilhelm, vyslaný habsburským cisárom do ukrajinskej stepi v roku 1918, pracoval na budovaní národného povedomia medzi roľníkmi a pomáhal chudobným udržať si pôdu, ktorú zobrali bohatým.

Po celej krajine sa stal legendou Habsburg, ktorý hovoril ukrajinsky, arcivojvoda, ktorý miloval obyčajný ľud, Červený princ.

Nebol nevinný, ale na druhej strane, nevinní nemôžu založiť národy. Každá národná revolúcia, ako každý záchvat milovania, vďačí za niečo tej, ktorá prišla predtým. Každý otec zakladateľ zasial nejaký divý ovos. Vo veciach politickej lojality a sexuálnej úprimnosti Wilhelm prejavil skutočnú nehanebnosť. Nenapadlo ho, že by niekto iný mohol definovať jeho lojalitu alebo obmedziť jeho túžby. Avšak práve táto bezstarostnosť v sebe skrýva istý etický predpoklad. Popiera, hoci len závanom parfumu v parížskej hotelovej izbe alebo škvrnou falšovateľského atramentu na rakúskom pase, právomoc štátu definovať jednotlivca.

Albrecht bol rodinný muž, lojálny Poľsku, dobrý syn ich otca. V dobe totality sa obaja bratia, v dokonalej neznalosti konania toho druhého, správali takmer rovnako. Obaja vedeli, že národnosť podlieha zmenám, ale pod hrozbou odmietli robiť zmeny. Albrecht poprel nacistickým vyšetrovateľom, že je Nemec. Hoci jeho rodina po stáročia vládla nemeckým krajinám, odmietol nacistickú predstavu o rase, že jeho pôvod definoval jeho národ. Vybral si Poľsko.

Wilhelm veľmi riskoval špionáž proti Sovietskemu zväzu v nádeji, že západné mocnosti dokážu ochrániť Ukrajinu. Počas niekoľkých mesiacov vypočúvania sovietskou tajnou políciou sa rozhodol hovoriť po ukrajinsky. Ani jeden z bratov sa nezotavil z ich zaobchádzania zo strany totalitných mocností a vlastne ani Európa, ktorú reprezentovali.

Nacisti aj Sovieti sa k národu správali tak, že vyjadrujú nemenné fakty o minulosti a nie ľudskú vôľu v súčasnosti. Títo Habsburgovci mali živšie poňatie dejín. Dynastie môžu trvať večne a zriedkavá je dynastia, ktorá verí, že si zaslúži niečo menej. Stalin vládol štvrťstoročie; Hitler len za osminu. Habsburgovci vládli stovky rokov.

Štefan a jeho synovia Albrecht a Wilhelm, deti z devätnásteho storočia, nemali dôvod veriť, že dvadsiate bude posledné v ich rodine. Čo bol napokon nacionalizmus pre rodinu cisárov Svätej ríše rímskej, ktorí prežili zničenie Svätej ríše rímskej, pre rodinu katolíckych panovníkov, ktorí prežili reformáciu, pre rodinu dynastických konzervatívcov, ktorí prežili francúzsku revolúciu a napoleonské vojny?

V rokoch pred prvou svetovou vojnou sa Habsburgovci prispôsobili moderným predstavám, ale skôr ako námorník natáčal nečakaný vietor. Cesta by pokračovala, trochu iným smerom. Keď sa Štefan a jeho synovia zaoberali národom, nebolo to s pocitom historickej nevyhnutnosti, s predtuchou, že národy musia prísť a dobyť, že ríše sa musia triasť a padnúť.

Mysleli si, že sloboda pre Poľsko a Ukrajinu sa dá zosúladiť s expanziou habsburskej nadvlády v Európe. Ich vlastný zmysel pre čas bol pocitom večnej možnosti, života zloženého z okamihov plných začínajúcich lúčov slávy, ako kvapka rosy čakajúca na ranné slnko, aby uvoľnilo spektrum farieb.

Títo Habsburgovci prehrali svoje vojny a nedokázali oslobodiť svoje národy za svojich životov; boli, podobne ako ich vyvolené národy, premožení nacistami a stalinistami. Prešli však aj totalitári, ktorí ich súdili a odsúdili. Hrôzy nacistickej a komunistickej nadvlády znemožňujú považovať európske dejiny 20. storočia za pochod vpred k vyššiemu dobru. Z rovnakého dôvodu je ťažké považovať pád Habsburgovcov v roku 1918 za začiatok éry oslobodenia.

Ako teda hovoriť o súčasných európskych dejinách? Možno majú títo Habsburgovci so svojim unaveným zmyslom pre večnosť a nádejným ocenením farby okamihu čo ponúknuť. Každý moment minulosti je predsa plný toho, čo sa nestalo a čo sa asi nikdy nestane, ako napríklad ukrajinská monarchia alebo obnovenie Habsburgovcov. Obsahuje aj to, čo sa zdalo nemožné, ale ukázalo sa, že je to možné, ako napríklad zjednotený ukrajinský štát alebo slobodné Poľsko v zjednocujúcej sa Európe. A ak to platí o týchto chvíľach minulosti, platí to aj o prítomnom okamihu.

Howard Phillips Lovecraft: spisy H. P. Lovecrafta BOX