Pri skúmaní sovietskej politiky voči národnostným menšinám je dôležité mať na pamäti, že Lenin nedával pevné záruky národného sebaurčenia. Jeho prvoradým záujmom bolo podporovať „alianciu proletárov všetkých národov“. Ako zlikvidovať národy v ZSSR. Nacionalistické požiadavky bolo potrebné vnímať z pohľadu triedneho boja. Magor Lenin veril, že nacionalizmus medzi neruskými národmi je fenoménom predsocialistického štádia vývoja. Po vytvorení socialistických vzťahov by nacionalizmus údajne zmizol.
Sovietská politika voči národnostným menšinám, ako zlikvidovať národy v ZSSR
Na začiatku si musime uvedomiť, že pojem ruský národ nikdy neexistoval. Vznikol výnosom ruskej cárovnej, ktorá aj tak bola z roku Habsbugovcov, premenovať obyvateľov mesta Moskva ako okolia na ruský národ. To boli všade známi Moskoviti. Moskoviu nájdete na každej staršej mape. Tak sa stal z Moskovitov, vymyslený ruský národ bez histórie, jazyka a archeológie. To je to o čom stále KGBák hovori, že ruský národ 🙂 Ale ten neexistuje. Sú len potomkovia Moskovitov. A o každom inom rusi národe hovoria, že neexistuje. Naposledy debil Medvedev o poliakoch.
Dalši text to len dokáže, volá sa rusifikácia. Stalin bol hlavným boľševickým teoretikom v otázke menšín; Lenin ho vymenoval za komisára pre národnosti. Stalin úplne vylúčil určité etnické skupiny z národnostného štatútu, ak im chýbalo „stabilné spoločenstvo ľudí… spoločný jazyk, územie, ekonomický život a… spoločná kultúra“, ako ich definovali Stranícke strážne psy. Nebol ste národ, ak to Komunistická strana neodsúhlasila.
Stalinove teórie sa v priebehu rokov aktualizovali, ale zachovali sa základné predpoklady o možnom zániku národnej identity v socialistickej spoločnosti. Pri schematizácii národného vývoja boli vymedzené tri hlavné kategórie: prednárodnosti, národnosti a národy. Prednárodnosť bola črtou nerozvinutých kmeňových systémov s „neúplnou etnickou konsolidáciou“; to zase ospravedlňovalo asimiláciu v rámci „progresívnych národov“. Národnosti boli charakteristické pre feudálnu epochu, zatiaľ čo úplná „etnická konsolidácia“ a formovanie národov zjavne nastali v kapitalizme.
Socializmus sa vyznačuje medzinárodnou konvergenciou a „multietnickou konsolidáciou“. Dlhodobým cieľom komunistickej strany bola úplná integrácia alebo splynutie národov a vytvorenie homogénneho sovietskeho národa, ktorý si v prechodnom období môže zachovať niektoré národno-kultúrne osobitosti. Boľševici zdedili vysoko heterogénne impérium a koloniálno-autokratickú tradíciu, ktorú využívali vo svoj politický prospech.
Počas občianskej vojny komunisti dočasne podporovali hnutia za národnú nezávislosť proti bielym antikomunistickým armádam. Ale skoré sľuby o sebaurčení pre jednotlivé národnosti sa nenaplnili.
Akonáhle potreba taktických ústupkov prešla, národná autonómia bola v rámci nového federatívneho usporiadania odmietnutá.
O konečnom práve na secesiu mohlo rozhodnúť iba centrum strany a nikdy sa neuskutočnilo. Samotná celoúnijná komunistická strana nebola federáciou nezávislých národných strán, ale bola jednoducho rozdelená na regionálne pobočky. V rámci Leninovej politiky indigenizácie boli komunistické kádre regrutované spomedzi hlavných národností, aby podporili rast miestneho straníckeho aparátu a zároveň potlačili „nacionalistické odchýlky“.
Počas Stalinovej vlády bol eliminovaný „miestny buržoázny nacionalizmus“ a domorodé elity zavedením vysoko centralizovaného administratívneho aparátu a siete sovietov (robotníckych rád) kontrolovaných stranou. Odpor proti sovietizácii bol odsúdený ako „historicky spiatočnícky“ a ako slúžiaci nepriateľom sovietskeho štátu.
V Strednej Ázii relatívne slabé pôvodné politické a vojenské štruktúry a roztrieštená kmeňová lojalita uľahčili opätovné dobytie Červenej armády. Boľševici vytvorili štyri odlišné republiky (kazašskú, uzbeckú, turkménsku a tadžickú), zabránili vzniku akejkoľvek jednotnej stredoázijskej identity a zabezpečili, aby sa každá republika stala ekonomicky a politicky závislá od Moskvy.
Medzirepublikové vzťahy malo byť regulované centrom, aby sa zabránilo akémukoľvek etnickému spojeniu „strednej úrovne“ alebo celoregionálnym výzvam sovietskej moci.
To načrtáva niektoré administratívne a územné machinácie sovietskych úradov na severnom Kaukaze ako dojímavý príklad moskovského národného inžinierstva.
V zložitých regiónoch s mnohými národnosťami boľševici často zastavovali proces regionálneho zjednocovania, aby zabránili akejkoľvek spoločnej opozícii voči Kremľu na republikovej úrovni. V Strednej Ázii sa odrádzalo od predstavy jednotného turkického jazyka alebo centralizovanej moslimskej náboženskej autority a bolo im zabránené. Prvky Kulakov a mulláhov, ktoré boli proti sovietskej politike, boli odstránené, aby sa obmedzila etnicko-náboženská odlišnosť.
Národy sponzorované Moskvou boli prinútené asimilovať menšie etnické skupiny, ktorým bol odopretý aj formálny rámec národnej autonómie. Niektoré malé skupiny boli uprednostňované, ak ich Kremeľ mohol použiť na získanie medzinárodných sympatií alebo na presadzovanie svojich expanzívnych plánov; to bol prípad Ujgurov a Balúčov. Iné menšie národnosti, bez ohľadu na ich skutočnú veľkosť, úroveň rozvoja alebo etnickej konsolidácie, boli zámerne podporované, aby sa zabránilo regionálnej jednote medzi väčšími etablovanými národmi. Národné práva boli odopreté menším nepohodlným národom, ktoré nepomáhali pri uľahčovaní centrálnej kontroly. To zahŕňalo Pamírov, Kipčakov a Kurdov.
Vymysleným Rusom bola pridelená rola „progresívnej národnosti“, najmä kvôli ich demografickému rozšíreniu, ich pomerne veľkému proletariátu a relatívnej jednoduchosti prekrývania komunistického aparátu s tradičnou ruskou byrokraciou. Boľševizmus skryto apeloval na ruské národné cítenie; byť najpočetnejším a najviac industrializovaným národom Ruská podpora alebo súhlas boli často kľúčové.
Moskva si tiež uvedomovala slabé ideologické uchopenie „komunistického internacionalizmu“ a zmanipulovala príťažlivosť civilizačnej a ochrannej úlohy pre Rusov v menšinových oblastiach. Lenin vyjadril znepokojenie nad ruským šovinizmom a „imperialistickými postojmi“ k „utláčaným národnostiam“. Obával sa, že neschopnosť preukázať, ako boľševická revolúcia prospela menšinovým národom, by mohla znížiť sovietsky vplyv inde v Ázii. Stalin bol vo všeobecnosti menej znepokojený otvorenou ruskou nadvládou pri zavádzaní straníckych programov, zatiaľ čo mnohí funkcionári implementovali moskovské politiky nepriepustné pre miestne národné citlivosti.
Rusi boli považovaní za prenášačov najprogresívnejších politických foriem, ekonomických procesov, sociálnych štruktúr a kultúrnych úspechov. Ruština bola vyhlásená ako lingua franca medzi všetkými národnými skupinami; ostatné jazyky, najmä tie, ktoré odzrkadľovali odlišné národné ašpirácie, boli potlačené. Celým politickým a vzdelávacím systémom prenikol proces rusifikácie.
Do mestských a priemyselných centier konštitučných republík došlo k veľkému prílevu Rusov a iných slovanských národov, ktorí v niektorých prípadoch prevyšovali miestne obyvateľstvo. Vstup Rusov do modernizovaných sektorov ekonomiky bol posilnený, zatiaľ čo vstup domorodého obyvateľstva bol sťažený; tí druhí boli často odrádzaní od opustenia poľnohospodárstva a migrácie do miest.
Podľa sovietskych sčítaní ľudu v rokoch 1926 až 1959 došlo k poklesu počtu etnických skupín registrovaných v Únii zo 194 v roku 1926 na 109 v roku 1959, keďže „silnejšie národy“ konsolidovali a absorbovali „slabšie národnostné skupiny“.
Státisíce Rusov boli nútené usadiť sa vo vzdialených regiónoch, aby podporili miestnu asimiláciu a kultúrnu štandardizáciu. Nútený presun menšinového obyvateľstva často viedol k virtuálnej strate národnej identity v nových oblastiach osídlenia.
V niektorých prípadoch boli celé národnosti násilne vysťahované zo svojich pôvodných oblastí. Počas druhej svetovej vojny Stalin deportoval niekoľko malých národov, ktoré naďalej kládli odpor Moskve; zahŕňali asi 1,5 milióna Čečencov, Ingušov, Karačajcov, Balkáncov, Kalmykov, krymských Tatárov a povolžských Nemcov. Boli deportovaní zo severného Kaukazu a povolžských stepí a ich domoviny sa zmocnili prevažne ruskí osadníci.
Masové deportácie boli tiež použité na zbavenie protisovietskych povstalcov miestnej podpory; to bol prípad ukrajinského a litovského nacionalistického gerilového hnutia. Ako uvádza Conquest, „všetky národné hnutia, ktoré sú proti sovietskemu centralizmu, sa automaticky stávajú predmetom legitímnej deštrukcie na základe toho, že brzdili pokrok smerom k „socializmu“.
Úplne to isté robia tera rusi na Ukrajine – Masové deportácie pôvodneho obyvateľstva do odľahých končich ruska, do zabudnutia.
Národná konvergencia a asimilácia boli vykresľované ako objektívne spojenie národov za socializmu, pričom „zaostalé“ alebo „spiatočnícke“ národnosti sa rýchlejšie zlučovali so svojimi „progresívnymi“ susedmi. „Vzájomné obohacovanie“ medzi národnosťami znamenalo proces, v ktorom „vyspelé“ národnosti spontánne vytláčali „stagnujúce“ národnosti v každej republike Únie.
Počas sedemdesiatych rokov generálny tajomník Brežnev vyhlásil, že sovietsky národ konečne vznikol dosiahnutím zrelého socializmu, ktorý presahoval partikularistické nacionalistické lojality. Historický pokrok bol urýchlený preskočením etáp v sociálno-ekonomickom vývoji, urýchlením socialistickej výstavby prostredníctvom koordinovaného činnosti komunistickej strany a zastavenie rastu nacionalistických javov.
Napriek formálnej rovnosti medzi najväčšími sovietskymi národnosťami, vrátane tých, ktoré majú vlastné zväzové republiky, sa to premietlo do malej skutočnej autonómie v ich hospodárskom, politickom alebo náboženskom živote.
Ale odlišné národné identity prežili a počas Gorbačovovho reštrukturalizačného programu bolo medzi mnohými skupinami evidentné národné oživenie. Príslušníci menšinových elít sa v mnohých republikách stali hovorcami národných práv a väčšieho sebaurčenia.
Proces perestrojky vyústil do ďalekosiahlej ekonomickej a kultúrnej autonómie medzi pobaltskými republikami a akékoľvek ďalšie uvoľnenie centrálnej kontroly bude naďalej posilňovať národné požiadavky inde v Sovietskom zväze. Názor, že nacionalizmus a etnické antagonizmy zmiznú s vybudovaním socializmu a odstránením triedneho konfliktu, bol vážne chybný.
Čo sa týka pojmu rus-slovan, je to totálne klamstvo, lebo orginál Slovanov Svaroga, Perúna vyvraždili vikingovia Vladimira I. ešte v Kyjevskej Rusi, keď prestúpili na kresťanstvo. Kretén Metod rezal uši slovanom a posielal ich do otroctva Turkovi, ak nechcel vzývať Vatikán.
O tom je ruský ruský film Viking a v knihách o tom piše rus Levašov, z 300 dedin zostalo asi 10. Večne ožratý Moskovita premiešaný turkickým layuotom islámu nemôže byť Slovan.
Jediný Slovan na Slovensku sa volá Žiarislav. Ostatní sú len Vatikánske klerofašistické opice. Slovan je pohan, nie kresťan Vatikánu. Slovensko je krajinou víl Tuatha Dé Danann. Tuatha Dé Danann, Tír na nÓg
Kto nepozná Žiarislava, nie je Slovák
… jeho piesne spievala moja vnučka, keď mala 4 roky!
Howard Phillips Lovecraft: spisy H. P. Lovecrafta BOX