Medzinárodný fond na pomoc ľavicovým robotníckym organizáciám,kotrý financovala hlavne Moskva, lebo tam majú Auroru. Západní komunisti sa vďaka našej bezmyšlienkovitej praxi dvojitého metra už dávno stali privilegovaným stádom posvätných kráv. Môžu si robiť, čo chcú, vopred dostanú odpustenie za akékoľvek previnenie alebo zločin, za ktorý by obyčajný človek strávil roky vo väzení.

Napríklad jednoducho žili zo sovietskych peňazí, hoci aj to sa pred tromi až štyrmi rokmi ostro popieralo a verejne sa o tom „len nerobilo“. Teraz existuje dokumentácia, potvrdenia a popisy toho, ako tieto peniaze prechádzali cez KGB, podrobne znázornené v ruskej tlači, ale tiché veto na túto tému v západnej tlači zostáva v platnosti.

Medzinárodný fond na pomoc ľavicovým robotníckym organizáciám

Záhadné, však? Nehovorím o časoch Lenina a Stalina, ktoré boli dobre a dôkladne zdokumentované a možno už nie sú pre širokú verejnosť veľmi zaujímavé; Hovorím o našej dobe. Tí, ktorí sa na takýchto aktivitách podieľali, sú stále nažive a mali by byť vyzvaní, aby sa za svoje činy zodpovedali. Veď ani v krajinách, kde sa prijímanie finančných prostriedkov zo zahraničia na politickú činnosť nepovažuje za trestný čin, nemôžu úrady príjem takýchto peňazí bez dane prehliadnuť. Daňové úniky napokon Al Caponeho dostali do väzenia a ani viceprezident USA Spiro Agnew nepreukázal žiadne zľutovanie.

Napriek tomu sa ani jedna krajina na svete tak veľmi nezaoberá finančnými operáciami miestnych komunistov, hoci v tom je zjavne ohromujúca miera systematickej šikanovania.

Preto v roku 1969 v snahe vniesť poriadok do distribúcie takejto pomoci Moskva vytvorila špeciálny „Medzinárodný fond na pomoc ľavicovým robotníckym organizáciám“ so všeobecnou sumou 16 550 000 USD v ročných asignáciách. Prirodzene, najväčším darcom bola Moskva – jej príspevok bol 14 miliónov dolárov – ale prispeli aj východoeurópski bratia (8. januára 1969*, Pb 111/162): Česi, Rumuni, Poliaci a Maďari, každý po pol milióna, Bulharsko 350 000 USD a východní Nemci 200 000 USD.

Z tridsiatich štyroch príjemcov za ten rok boli najväčšími Talianska komunistická strana alebo PCI (3,7 milióna dolárov len za prvých šesť mesiacov!), Francúzska komunistická strana alebo PCF (2 milióny dolárov) a Komunistická strana USA ( 1 milión dolárov).7 A najmenšími príjemcami boli Mozambický front oslobodenia vo výške 10 000 dolárov a predseda Komunistickej strany Srí Lanky, súdruh [Sugiswara Abeywardena] Vikremasinghe, vo výške 6 000 dolárov.

A tak to pokračovalo až do roku 1991 s tým rozdielom, že počet príjemcov do roku 1981 vzrástol na päťdesiatosem a platba Komunistickej strane USA narástla na 2 milióny dolárov (29. december 1980*, Pb 230/34).

Do roku 1990, posledného roku svojej existencie8, fond narástol na 22 miliónov dolárov a jeho príjemcovia na sedemdesiattri „komunistických, robotníckych a revolučno-demokratických strán a organizácií“.

Zodpovedajúcim spôsobom sa zvýšil sovietsky príspevok do Medzinárodného fondu. V 80. rokoch bol sovietsky podiel 15,5 milióna dolárov, v roku 1986 to bolo 17 miliónov dolárov, v roku 1987 to bolo 17,5 milióna dolárov a v roku 1990 to bolo celých 22 miliónov dolárov. Stalo sa, že s prehlbujúcou sa krízou komunizmu východoeurópski súdruhovia jeden po druhom nesplácali svoje príspevky a nechali to na Veľkého brata, aby vybral revolučný účet. Dôvod na obavy tu určite bol.

Valentin Falin, vedúci medzinárodného oddelenia, uviedol v správe9 pre Ústredný výbor z 5. decembra 1989, že:

Medzinárodný fond na pomoc ľavicovým organizáciám pracujúcich pozostával dlhé roky z dobrovoľných príspevkov CPSU a iných komunistických strán v socialistických krajinách. Koncom 70. rokov však poľskí a rumunskí a od roku 1987 maďarskí súdruhovia prestali do fondu participovať s odvolaním sa na menovo-finančné problémy. V rokoch 1988 a 1989 Socialistická zjednotená strana Nemecka a komunistické strany Československa a Bulharska bez vysvetlenia odmietli prispievať do fondu a fond existoval výlučne z peňazí, ktoré pridelila KSSZ. Podiel zaplatený vyššie uvedenými tromi stranami predstavoval v roku 1987 2,3 milióna dolárov, t. j. približne 13 percent z celkovej sumy fondu. […]

Strany, ktoré počas mnohých rokov pravidelne dostávali z fondu konkrétne sumy peňazí, hodnotia túto formu medzinárodnej solidarity veľmi vysoko a majú pocit, že by ju nebolo možné nahradiť inou formou pomoci. Väčšina týchto strán už predložila odôvodnené žiadosti o pomoc v roku 1990 a niektoré požadovali podstatné zvýšenie sumy.

Rovnako úzkosť vyvolávajúcim problémom bol pokračujúci pád dolára, ktorý znehodnotil túto formu medzinárodnej solidarity – tí prekliati kapitalisti jednoducho nedokázali dostať svoju infláciu pod kontrolu! Z toho vyplýva dilema: na jednej strane bolo cieľom zraziť kapitalizmus na kolená, no na druhej strane oslabením kapitalizmu utrpeli aj samotní komunisti.

Čo sa teda malo robiť? Našlo sa však východisko:

Šéf vtedajšieho oddelenia ÚV Anatolij Dobrynin (ten istý Dobrynin, ktorý bol počas svojho pôsobenia na sovietskom veľvyslanectve v USA vychvaľovaný v liberálnych amerických kruhoch ako prozápadný, osvietený človek, s ktorým sa dalo obchodovať), jednoducho navrhol, aby sa všetky platby počítali v spoľahlivejšej mene – tvrdej mene rubľa.

Tento návrh bol schválený (30. novembra 1987*, Pb 95/21) a sovietsky príspevok bol označený ako 13,5 milióna „tvrdých“ rubľov za to a nasledujúci rok, keď nemenej „prozápadný“ Falin nahradil kolegu ako vedúceho medzinárodného oddelenia. Ku koncu však obavy o dolár ustúpili do úzadia, východoeurópski bratia sa rozpŕchli na všetky strany a na posledný rok 1990 Štátna banka ZSSR (Gosbank) pridelila celých 22 miliónov zelených bankoviek.

Je zrejmé, že dlhé roky strávené v západných metropolách neuhasili revolučné nadšenie a bezprostredný kolaps impéria nepodkopal pocity medzinárodnej solidarity. Je to o to zaujímavejšie vzhľadom na okolnosť, že rozhodnutia prijímalo politbyro na čele s údajne najprozápadnejším, najliberálnejším a najpragmatickejším generálnym tajomníkom ÚV KSSZ, s ktorým Západ „obchodoval“.

Jediné, o čo sa títo „liberáli“ snažili, bolo zamiesť všetky stopy svojej činnosti pod koberec, aby ich nelegálny vývoz cudzej meny do susedných krajín nevyplával na povrch a nepodkopal vieru Západu v glasnosť a perestrojku. V tom čase sa príjem západných úverov stal prvoradým záujmom kremeľských „reformátorov“ a príliš veľa rečí o tom, kam tieto prostriedky smerovali, nemohlo prispieť k úspechu tohto obchodu.

Inými slovami, pokúsili sa nahradiť priame pašovanie tvrdej meny rafinovanejšími metódami financovania prostredníctvom „firiem priateľov“. Návrh bol prediskutovaný politbyrom (4. februára 1987), preštudovaný medzinárodným oddelením ÚS13, prediskutovaný s klientmi, ale nakoniec zamietnutý (21. novembra 1987). Ako informoval Ústredný výbor Anatolij Dobrynin: Možnosti prevodu pomoci prostredníctvom obchodných vzťahov s firmami kontrolovanými bratskými stranami sú v súčasnosti obmedzené na veľmi malý počet strán.

Mnohé firmy ovládané komunistickými stranami sú ekonomicky slabé, s obmedzenými kontaktmi a obchodnými možnosťami, niektoré sú dokonca deficitné. Firmy len určitého počtu bratských strán – Francúzi, Gréci, Cyperčania a Portugalci – sú v situácii, aby rozvíjali spoluprácu so sovietskymi organizáciami zahraničného obchodu spôsobom, ktorý by im priniesol hmatateľný zisk. Percento ziskov odvádzaných firmami do straníckych rozpočtov je spravidla zanedbateľné – od 1 do 5 percent zo ziskov alebo uzatvorených zmlúv.

Finančné aktivity firiem alebo podnikov kontrolovaných alebo vlastnených komunistickými stranami podliehajú prísnej kontrole zo strany daňových a fiškálnych orgánov v ich krajinách. Viac či menej významné platby týchto firiem do ich straníckej kasy by sa mohli stať dôvodom na neustále špekulácie buržoáznych masmédií. Súdruhovia z bratských strán síce neodmietajú princíp možného prijatia pomoci prostredníctvom obchodných organizácií, ale považujú túto metódu za „najťažšie utajiteľnú a potenciálne nebezpečnú“ (Gaston Plissonnier, francúzska CP).

Strany, ktoré dlhodobo dostávajú pravidelnú pomoc z Medzinárodného fondu na pomoc ľavicovým organizáciám pracujúcich, rátajú so zachovaním tejto formy vyjadrenia solidarity s nimi. Pre niektorých z nich – v prvom rade tých podzemných – je príjem z fondu jediným prostriedkom na financovanie ich činnosti; pre ostatných tvorí pomoc z fondu hlavnú časť ich zdrojov na financovanie organizačnej, politickej a ideologickej práce (vrátane vydávania a distribúcie novín a iných tlačovín).

Zastavenie finančnej pomoci z Medzinárodného fondu by pre väčšinu prijímajúcich strán znamenalo nenapraviteľnú stratu, ktorá by nevyhnutne mala mimoriadne negatívny vplyv na ich činnosť. Dokonca aj strany, ktoré vlastnia podniky a obchodné alebo sprostredkovateľské firmy, by museli obmedziť aspoň niektoré dôležité podniky bez príjmu z fondu, čo by následne viedlo k zníženiu ich politickej váhy a vplyvu a zníženiu ich schopnosti mať vplyv na rozvoj sociálnych a politických procesov v ich krajinách.

V súčasnosti nie sú ani bratské strany, ani sovietske organizácie zahraničného obchodu pripravené na presun finančnej pomoci cez zahraničnoobchodné kanály. Pre väčšinu strán je to jednoducho neprijateľné, pretože nevlastnia žiadne podniky ani obchodné firmy. Finančnú pomoc však potrebujú viac ako kedykoľvek predtým.

Je zrejmé, že klienti sa rýpali v pätách a svoj revolučný romantizmus odmietli nahradiť prozaickými starosťami obchodníka. Moskva však zostala nepokojná: nasledujúci rok sa celý cirkus zopakoval – diskusie, správy Ústrednému výboru (tentokrát Falin) a rozhodnutie (28. decembra 1988). Odzneli tie isté argumenty, len tentoraz sa dozvedáme podrobnejšie, na aké účely bola pomoc použitá (28. decembra 1988*):

Peniaze získané z fondu používajú strany podľa vlastného uváženia na základné aspekty straníckej politickej činnosti (práca ÚS, platby vyslúžilým straníckym aktivistom, publikácie, prenájom sál, volebné kampane atď.).

Lídri bratských strán hodnotia túto formu solidarity veľmi vysoko a majú pocit, že ju nemožno nahradiť žiadnou inou formou. Nedávno to zopakoval aj Plissonnier, ktorý zdôraznil, že príjem pomoci z fondu nijako neobmedzuje nezávislosť jednotlivých komunistických strán pri určovaní ich postoja k akejkoľvek politickej otázke. Zastavenie alebo zníženie tejto pomoci by zároveň zasadilo veľkú ranu pre politické aktivity strán, najmä vo veciach udalostí celoštátneho významu (voľby, kongresy, konferencie), ktoré si všetky vyžadujú značné výdavky.

Moskve sa teda nikdy nepodarilo odnaučiť tieto komunistické dojčatá od materských pŕs a presvedčiť ich, aby prešli na princíp „socialistického samofinancovania“ ako prostriedku obživy, aj keď sa o to pokúšali prakticky každý rok.

Ešte v roku 1991, asi šesť mesiacov pred krachom, pokračovali stretnutia s vyššie uvedeným Plissonnierom z francúzskej KS, ako aj diskusie o „rozvoji obchodných väzieb s CPSU a návrhoch týkajúcich sa obchodno-hospodárskych vzťahov prostredníctvom firiem priateľov“ (17 Január 1991, 6-S-44).

Nie je ťažké vypočítať, že len za obdobie od roku 1969 a len v tejto konkrétnej forme „medzinárodnej solidarity“ napríklad francúzska KS nedostala o nič menej ako 44 miliónov dolárov, Komunistická strana USA asi 35 miliónov dolárov a Taliani ešte viac. Celkovo, počnúc rokom 1969, Moskva darovala svojim bratom niečo vo výške 400 miliónov dolárov, a to nezahŕňa iné formy financovania. Ide o značné sumy.

Tak ako to, že nie sú zaujímavé pre západné daňové, fiškálne a bankové orgány? Koniec koncov, ide väčšinou o západné peniaze, ktorých cieľom je zachrániť najnovšiu kremeľskú „holubicu“ z pazúrov okolitých kremeľských „jastrabov“ (alebo „reformátorov“ z „konzervatívcov“, v závislosti od času), čo sa teraz požaduje, plus úroky od chudobných národov bývalého ZSSR. Inými slovami, peniaze vyhodené Západom na záchranu svetového komunizmu.

Nech si teda každá krajina nárokuje zaplatenie týchto dlhov od svojich domácich komunistov. Nebolo by to jednoduchšie a spravodlivejšie? Najmä preto, že bez peňazí Rusko nikdy nebude schopné zaplatiť. Táto myšlienka ale nevyvoláva žiadne nadšenie, pretože pri bližšom skúmaní by to neboli len komunisti na lavici obžalovaných.

Jednou z prvých západných komunistických strán, ktorá prijala „socialistický princíp samosplácania“, bola talianska KS, v tom čase najväčšia a najvplyvnejšia v Európe. Pri pohľade na zoznamy klientov Medzinárodného fondu (29. 12. 1980*, Pb 230/34), talianski súdruhovia v nich prestali figurovať od konca 70. rokov, hoci na začiatku boli na vedúci týchto zoznamov, ktorý v roku 1969 dostal statných 3,7 milióna dolárov len za šesť mesiacov.

Úbohé duše, museli trpieť pre svoju čestnosť a zásady, odmietli zanechať svoju vieru v ‚komunizmus s ľudskou tvárou‘ a Moskva zatvorila kohútik bratskej pomoci, aby ich potrestala.

A je pravda, že v tom čase talianski súdruhovia prejavovali skutočné hrdinstvo: rozišli sa s Moskvou v otázke ľudských práv, odsúdili sovietsku inváziu do Afganistanu a podporili poľský robotnícky zväz Solidarita, zatiaľ čo my cynici si mysleli, že to nie je nič iné ako zdobenie okien.

Talianska KS nemala v žiadnom prípade v úmysle zahynúť z prebytku poctivosti. Naopak, ich kontakty s Moskvou sa citeľne prehĺbili – politbyro dokonca prijalo špeciálnu rezolúciu „O zintenzívnení práce s Komunistickou stranou Talianska“ (10. júna 1980, Pb 203/1) a krátko predtým, v októbri 1979, zdá sa, že si urovnali svoje finančné vzťahy.

Počnúc praním straníckych fondov a presunom zdrojov v ich dosahu (zlato, ropa, drahé kovy), tieto zlovoľné, mafiánske štruktúry vyrástli ako rakovina a pohltili prakticky všetky „súkromné“ podniky v krajinách bývalého ZSSR. Teraz, keď sa tieto krajiny dostali na svetový trh, sa nám patrí vysporiadať sa s ďalšou medzinárodnou mafiou, oveľa desivejšou a mocnejšou než ktorýkoľvek kolumbijský drogový kartel alebo Cosa Nostra.

Howard Phillips Lovecraft: spisy H. P. Lovecrafta BOX