Informácie z výsledkov staršich volieb nie sú bezvýznamné a pre Fínsko sú senzačné. Dňa 21. decembra 1980 oslavuje predseda Sociálnodemokratickej strany Fínska (SDPF) K. Sorsa 50. narodeniny. Vo svojej straníckej a vládnej činnosti (ako predseda vlády, minister zahraničných vecí a predseda parlamentného výboru pre zahraničné veci) Sorsa dôsledne udržiava pozície priateľské k ZSSR a KSSS, podporuje rozvoj sovietsko-fínskych vzťahov a udržiava stabilné kontakty medzi SDPF a našou stranou.

Informácie nie sú bezvýznamné a pre Fínsko sú senzačné

Na medzinárodnej scéne, predovšetkým v Socialistickej internacionále, Sorsa v dôvernej spolupráci s nami pracuje na uvoľnení napätia, za obmedzenie pretekov v zbrojení a za odzbrojenie.

Vzhľadom na vyššie uvedené a na okolnosť zvolenia Sorsu za jedného z podpredsedov Socialistickej internacionály na jej poslednom kongrese, kde bude Sorsa pokračovať v koordinácii aktivít tejto organizácie v otázkach détente a odzbrojenia, a majúc na zreteli jeho kontaktov s inými politickými silami, považujeme za hodné poveriť sovietskeho veľvyslanca vo Fínsku, aby zablahoželal Sorsovi k jeho 50. narodeninám a odovzdal darček.

Návrh uznesenia CC CPSU priložený.

Zástupca vedúceho medzinárodného oddelenia ÚK KSSZ (A. Chernyaev)

11. decembra 1980

Je zrejmé, že vyššie uvedené informácie nie sú bezvýznamné a pre Fínsko sú senzačné. Ukazuje, že muž, ktorý ohlásil svoju kandidatúru na post prezidenta Fínska v roku 1992, sa zapojil do „dôvernej spolupráce“ s nepriateľskou mocnosťou, pričom zastával posty premiéra, ministra zahraničných vecí a vodcu najväčšej politickej strany. Okrem toho nie je nepravdepodobné, že bol mužom Moskvy v Socialistickej internacionále, kde by mal ako podpredseda obrovský vplyv.

Pripomeňme si toto obdobie, posledné skomoleniny studenej vojny: európske ulice sa hemžili mierovými demonštráciami inšpirovanými Moskvou, protestujúcimi proti plánom NATO umiestniť jadrové rakety stredného doletu v Európe. V centre kampane sú európski socialisti a sociálni demokrati, mnohí z nich vo vládach vlastných krajín, alebo aspoň lídri hlavných opozičných síl.

A v strede tohto centra Sorsa, ktorý koordinoval aktivity Socialistickej internacionály v otázkach uvoľnenia napätia a odzbrojenia, pričom „dôverne spolupracoval“ s CPSU práve v týchto otázkach. Nie je to zlé, však?

Človek by si myslel, že informácia, ako je táto, bude pokladom fínskej tlače v období pred prezidentskými voľbami. Ale nie. Po tom, čo bol tento dokument ponúknutý najväčším fínskym novinám, prešlo viac ako šesť mesiacov – bez výsledku. No a čo? Koho to zaujíma? Až o pol roka neskôr, vďaka úsiliu niektorých mojich priateľov, sa dokument konečne dostal do novín vo Fínsku2 a pán Sorsa po verejnom škandále svoju kandidatúru stiahol.

Nenachádzam vysvetlenie pre takýto stav. Bolo mi povedané, že „ľudia sú unavení zo studenej vojny“, že nechcú vedieť o tejto veľmi nedávnej minulosti. Je však úlohou tlače rozhodovať o tom, čo by verejnosť mala alebo nemala vedieť o svojom budúcom prezidentovi? Tlač má určite povinnosť informovať verejnosť a potom nechať verejnosť rozhodnúť, čo potrebuje alebo nepotrebuje vedieť. Niet pochýb o tom, že ak by sa tieto informácie týkali údajnej milostnej aféry prezidenta alebo nejakej drobnej korupcie, dostali by sa na titulky všetkých fínskych novín.

Je zaujímavé pripomenúť, ako pred niekoľkými rokmi vypukol grandiózny škandál v inej neutrálnej európskej krajine, Rakúsku: vyšlo najavo, že prezidentský kandidát Kurt Waldheim pred nejakými päťdesiatimi rokmi „dôverne spolupracoval“ s nacistami ako obyčajný nižší dôstojník. A hoci sa voliči rozhodli ignorovať túto skutočnosť, rakúska tlač bola plná tejto záležitosti do najmenších detailov. Celý svet vyvolal búrku protestov a svetová tlač o tom hovorila ako o udalosti prvoradého významu. Zvláštne však je, že v tomto prípade nikoho nenapadlo povedať:

“No a čo? Koho to zaujíma?”

• • •

Dalo by sa, samozrejme, tvrdiť, že Fínsko je špeciálny prípad a že pojem Finlandizácia nie je náhodný, že v skutočnosti by sa dalo povedať, že celá krajina „dôverne spolupracovala“ s Moskvou. Pre Fínsko to nie je zločin ani senzácia. A čo iné sa dalo čakať od malej neutrálnej krajiny, ktorá musí žiť bok po boku s Veľkým šedým bratom?

Susedom je však aj Nórsko a nefinizovalo. Geografia nie je rozhodujúcim faktorom. Pojem Finlandization nevznikol vo Fínsku, ale v Západnom Nemecku, v žiadnom prípade nie neutrálnej krajine a ktorú na rozdiel od Fínska Západ cítil povinný brániť. Ale práve v západnom Nemecku sa tento proces udomácnil a prekvital.

No aj Nemecko, napriek pripravenosti otvoriť archívy Stasi, zastavilo pred súdom Ericha Honeckera, nepochybne preto, lebo sa obávalo, že splní svoju hrozbu, že odhalí celý zástup zaujímavých príbehov. Nikto nemá záujem hlbšie skúmať počiatky „Ostpolitik“, prehodnocovať ju alebo sa po novom pozerať na minulé aktivity takých verejných činiteľov, akými sú Willy Brandt a Egon Bahr – aj keď je toho veľa, čo by si zaslúžilo podrobnejšie preskúmanie.

Vezmite si napríklad tento dokument (9. septembra 1969*, č. 2273-A):

Výbor ZSSR pre štátnu bezpečnosť
Rady ministrov ZSSR
9. septembra 1969
Moskva

Do CC KSSZ

Výbor pre štátnu bezpečnosť informoval o stretnutí zdroja KGB s riaditeľom korporácie „Krupp“, grófom ARNIM von ZEDTWITZOM, ktoré sa uskutočnilo na žiadosť posledne menovaného v máji tohto roku v Holandsku.

ZEDTWITZ je dôverníkom BAHR, prominentného člena Sociálnodemokratickej strany Nemecka, ktorý sa zaoberá plánovaním, koordináciou a štúdiom kľúčových otázok západonemeckej zahraničnej politiky. ZEDTWITZ uviedol, že sa k zdroju obrátil na Bahrovu priamu žiadosť v nádeji, že celý obsah diskusie bude odovzdaný sovietskemu vedeniu. Citujúc Bahra, ZEDTWITZ povedal nasledovné:

„Rozumnejší“ lídri SPD dospeli k záveru, že je nevyhnutné hľadať nové prístupy k vedeniu „Ostpolitik“ a chcú vytvoriť priame a spoľahlivé kanály kontaktu s Moskvou.

Podľa niektorých názorov v Západnom Nemecku priniesli nedávne oficiálne kontakty zanedbateľné výsledky, pretože každá zo strán vďaka svojmu oficiálnemu stanovisku urobila len máločo iné, ako len „čisto propagandistické“ vyhlásenia. Kontakty s predstaviteľmi veľvyslanectva v Bonne sú tiež nežiaduce: je ťažké ich neoficiálne udržiavať a informácie o akýchkoľvek stretnutiach poskytujú okamžitú muníciu pre politickú opozíciu.

Vzhľadom na to Bahr považuje za žiaduce uskutočniť sériu neoficiálnych rokovaní s predstaviteľmi ZSSR, ktoré by ani jednej strane neuložili žiadne záväzky, ak by rozhovory nepriniesli pozitívne výsledky.

ZEDTWITZ uvádza, že v západonemeckých priemyselných kruhoch sú sily, ktoré sú pripravené napomôcť normalizácii vzťahov so ZSSR, ale ich možnosti sú obmedzené tým, že ekonomické väzby medzi Západným Nemeckom a ZSSR sú stále „zárodočné“.

Podľa názoru ZEDTWITZ Sovietsky zväz pri dosahovaní svojich politických cieľov dostatočne nevyužíva páky zahraničného obchodu, aj keď už teraz by bolo možné použiť opatrenia na vylúčenie účasti nemeckých špecialistov na čínskom raketovom a jadrovom programe a aj proti tendencii západonemeckých politikov flirtovať s Maom.

Podľa dostupných údajov vedenie ďalšej strany pri moci v Západnom Nemecku – CDU [Kresťanskodemokratická únia Nemecka] – tiež podniká kroky na nadviazanie neoficiálnych kontaktov so sovietskymi predstaviteľmi a vyjadrilo ochotu viesť „široký dialóg na objasnenie veľa problémov“ pre obe strany.

Analýza dostupných informácií svedčí o tom, že dve popredné, konkurenčné západonemecké strany sa obávajú, že ich politickí oponenti prevezmú iniciatívu vo veci úpravy vzťahov so Sovietskym zväzom, a sú pripravené viesť neoficiálne rokovania, v tlači nespomínané, ktoré by mohli neskôr slúžia na posilnenie ich situácie a prestíže.3

V dôsledku toho sa KGB domnieva, že by bolo vhodné pokračovať v neoficiálnych kontaktoch s vedením oboch strán. Pri rozvoji takýchto kontaktov by bolo výhodné s využitím našich možností zahraničného obchodu pokúsiť sa o výnosný vplyv na západonemeckú zahraničnú politiku a tiež zabezpečiť tok informácií o pozíciách a plánoch vedenia Bonnu.

Žiadame autorizáciu.

PREDSEDA VÝBORU PRE BEZPEČNOSŤ ŠTÁTU ANDROPOV

Toto nie je len zaujímavý dokument, je to historický dokument. To bol základ Ostpolitik, následne politiky uvoľnenia, najhanebnejšej kapitoly v dejinách studenej vojny. Nemecko nebolo ohrozené, touto politikou nič podstatné nezískalo, no vzťahy medzi Východom a Západom sa na veľmi dlhú dobu nakazili vírusom kapitulácie. V dôsledku tohto obratu bol západný svet namiesto jednotnej opozície voči komunizmu z konca 40. a začiatku 50. rokov 20. storočia nútený prinajlepšom plytvať jeho energie v neplodnom boji s touto tendenciou kapitulovať – v najhoršom prípade ustúpiť, aby si zachovala svoju jednotu.

Tento dokument v skutočnosti určoval smerovanie medzinárodnej politiky za posledných dvadsaťpäť rokov, no žiadne veľké nemecké periodikum nebolo ochotné ho zverejniť. O tri roky neskôr z neho časopis Der Spiegel4 vytiahol niekoľko citátov (bez môjho súhlasu a bez uvedenia zdroja). Reakcia bola nulová, úplná ľahostajnosť.

Môže byť naozaj pravda, že to nikoho nezaujíma? Je možné, že teraz, po páde komunizmu, necítime žiadnu túžbu, ba ani povinnosť skúmať okolnosti, ktoré viedli k vnúteniu tejto politiky svetu, určovať motívy jej tvorcov (nemeckých sociálnych demokratov), hodnotiť škody na kolektívnej obrane NATO – alebo v konečnom dôsledku posúdiť škody, ktoré táto politika spôsobila národom ZSSR a východnej Európy predĺžením života ich komunistických režimov najmenej o desať rokov?

A samotní sociálni demokrati – necítia potrebu poctivo hodnotiť svoju politiku týkajúcu sa Východu? Je iróniou, že architekti Ostpolitik sú označovaní za hrdinov a tvrdia, že pád komunizmu na východe bol výsledkom ich „jemných“ hier s Moskvou. To je na neuverenie hanba. Podľa takýchto kritérií sa Neville Chamberlain mohol v roku 1945 vyhlásiť za víťaza, keď bol konečne dosiahnutý mier s Nemeckom.

Vezmite si ďalší príklad z inej krajiny, Japonska, ktoré bolo od konca druhej svetovej vojny tiež chránené americkým jadrovým dáždnikom. To nebránilo japonským socialistom prijímať nelegálnu finančnú pomoc z Moskvy prostredníctvom spoločností a družstiev, ktoré ovládali (31. október 1967, St 37/46),5 organizácií taktne označených v dokumentoch Ústredného výboru ako „firmy priateľov“.

Dalo by sa predpokladať, že najväčšia opozičná strana s mnohými poslancami a širokou sociálnou základňou si mohla zabezpečiť finančnú nezávislosť sama. Napriek tomu sa v roku 1967 zaplietla do dlhov (vo výške asi 800 miliónov jenov), utiekla o pomoc svojmu ideologickému susedovi, uzavrela niekoľko pochybných obchodov s drevom a textilom a uviazla. V 70. rokoch dokonca japonskí socialisti dostávali prostriedky z Moskvy na svoje predvolebné kampane (3. marca 1972, St 33/8). Nie je príliš ťažké uhádnuť, čo by sa stalo s Japonskom, keby vyhralo voľby. Možno by sa zrodil nový termín, japonizácia.

Úžasné je, že hoci sú vyššie opísané činy podľa japonských zákonov trestným činom, dôkaz z nejakého dôvodu nevzbudil záujem japonskej tlače ani orgánov činných v trestnom konaní. No, ak by išlo o nezákonné provízie od japonských podnikateľov.

Okrem toho, na jeseň roku 1994 New York Times potešil svojich čitateľov senzačným kopčekom:6 uviedol, že v 50. rokoch poskytla Ústredná spravodajská služba finančnú podporu Liberálnej strane Japonska, aby ju podporila v boji proti rast komunistického vplyvu. Teraz je tu senzácia! Niečo pre amerického čitateľa na poľutovanie. Ale ten istý New York Times neprejavil záujem, keď som im ponúkol dokumentáciu týkajúcu sa sovietskej pomoci japonským socialistom. Z pohľadu New York Times to nebolo nič, o čom by sa dalo kričať.

A tak to ide z krajiny do krajiny, z dokumentu do dokumentu. Niektorí to nechcú vedieť, pretože toto je minulosť; iní, pretože pre nich to ešte nie je minulosť. Predtým sa to mnohí báli vedieť, pretože komunizmus bol taký mocný; teraz je vraj taký slabý, že sa to neoplatí vedieť. Informácií je buď priveľa alebo málo. Tisíc a jeden dôvod, každý slabší ako posledný, s rovnakými výsledkami.

Zdanlivo seriózni, čestní ľudia, premožení rozpakmi a sprisahanecky na mňa žmurkajúci, mi hovoria, že „bohužiaľ, toto nestačí. Teraz, ak by ste mohli získať ten alebo ten ďalší dokument…“ Akoby som z nejakého zvláštneho dôvodu mal byť jedinou zainteresovanou stranou na celom svete, a preto je na mne, aby som našiel alebo predložil dôkazy. Alebo, ako keby som sa ich pokúšal nahovoriť na niečo neslušné, niečo, čo sa jednoducho nerobí, a oni sa chopili vhodného dôvodu na odmietnutie. Ak by sa spomínané udalosti odohrali pred päťdesiatimi rokmi, určite by nebolo potrebné nikoho presviedčať alebo niečo dokazovať. Prečo vlastne?

Postaviť pred súd tých, ktorí sa podieľali na nacistických zverstvách, je svätá úloha, povinnosť všetkých. Ale bože chráň, aby ste čo i len ukázali prstom na komunistu; to je nevhodné, hon na čarodejnice. Taká ohromujúca duplicita!

Kedy a ako sme sa nechali zviazať touto chybnou morálkou? Ako sa ľudstvu podarilo prežiť desaťročia morálnej schizofrénie? Koniec koncov, neznepokojení žiadnymi humanitárnymi váhaniami, pokračujeme v honbe za senilnými osemdesiatnikmi v džungliach Latinskej Ameriky za zlo, ktoré spáchali pred polstoročím.

Sú to vrahovia, nedá sa im odpustiť. Hrdo vyhlasujeme: Toto sa nesmie opakovať. Nikdy viac! A ušľachtilá slza zvlhčuje naše oko.

Ale keď príde na lavicu Honeckera, muža, na ktorého príkaz boli ľudia zabíjaní ešte pred niekoľkými rokmi – veď každé srdce bolo pobúrené! Bolo by to neľudské, je starý a chorý… A vypustíme ho do džungle Latinskej Ameriky.

Tomu hovorím celosvetová finizácia

Howard Phillips Lovecraft: spisy H. P. Lovecrafta BOX